utorok 13. marca 2018

Biela stopa SNP 2018

Kojšovka
Dávno predávno som ako malý za dedinou nie pri vŕbe sedel. Ale na artisoch prvé pokusy bežeckého lyžovania skúšal. S kamarátmi z ulice a miestnym bežcom Ondrejom. Či to bolo behanie netuším. Ale pamätám sa na to. Prvý stupeň ZŠ. Hodená taška do kúta. A na lúkach a lesoch vyšliapať mierny kopček hore. A spúšťanie sa dole. Viac nás fascinovali tie zjazdy. Robili sme si vlastné stopy. Zjazdy vedľa seba, kto bude skôr dole. Čo bolo na tom najlepšie? Že sme boli vonku. Na snehu, slnku a mrazivom vzduchu. A na čo si pamätám najviac? Že som sa polomŕtvy dotackal domov, potom len jedol a hneď spal. O voskoch sme vedeli asi toľko, že sviečka je z vosku. No po "nasviečkovaní" lyže to do kopca nešlo. Potom nám tam Ondrej dal stúpací. A už to šlo. O stúpacom vosku sme zas vedeli asi toľko, že sme ho mali všade, teda aj na lyži a to nie na celej. Čas letel. Snehu ubúdalo. Ale stále som nejaké bežky mal. Ako som začínal po motorke (motokros a enduro) behať, sem tam som sa na bežky dostal. Stále ma to fascinovalo. No snehové podmienky to veľmi nedovoľovali a hlavne moja bežkárska výbava bola na tom asi ešte horšie ako ten sneh. A čas letel veru, aj teraz letí. Še mi zdá.

štvrtok 26. októbra 2017

Javornícka stovka 2017


Po roku sme sa vrátili na túto krasotinku. A to ešte vo väčšom počte. Rátam nás "Košičanoch". Niekto pre body. A ja len tak. Lebo sa mi to páčilo. Myslím horu, pasienky a ľudí. Pretože inak to ísť opäť 6 dní po maratóne, nie je Boh vie čo. A teraz zas a znova. Sám som vedel čo som pred rokom odtrpel. Očistec všetkých hriechov, do krvi a to doslova. No tešil som sa, napriek všetkému vedomiu toho, čo ma čaká. Čo neminie. No hlava bola nastavená jednoznačne. Prísť do cieľa. Akokoľvek. A to je dosť na to, aby to tak aj bolo. Šlárkovci, Naky, Julo, Dano a ja. V sobotu dofrčal aj Oskar a niečo pobehol. Logistika už bola lepšia. No znova sme si dali jazdu vlakom z cieľa na štart. Auto ostalo v Lysej. A i to bola motivácia- dobehnúť. Človek sa učí. A spať v telocvični sa mne, už veruže nechcelo. Síce punk nám je blízky. No i tie izby bol celkom punk :). 13 ečka čo chceš?! A bolo tam na ubytku veruže viac ultratrailových nadšencov. Pivo, zaprezentovať a šup do luxusnej hebkej postieľky.

pondelok 14. augusta 2017

Gran Trail Orobie 2017

Všetko je tak ako má byť. A tak to, asi skutočne platí. Aj pri tejto akcii. Na pobehy v Chamonix sme sa dohodli, že buď všetci, alebo nikto. A tak sme už v zime vedeli. Po neúspechu skupinovej registrácie prišiel nápad dať Taliansko, síce nie Dolomity no čarovný kraj Orobie alpy- Lombardia s cieľom v krásnom Bergame a spojiť to s dovolenkou niekde pri jazere. Stačí si vybrať. A neľutujeme. Tak ako mi mladý Talian na preteku povedal- keď počul ako telefonujem, že odkiaľ som. Slovakia. Aaaaa Slovakia! Peter Sagan. He's a Superstar. French people bullshit. Takže žiadne Francúzsko! #NoSaganNoTour. A čo to bolo? Taliansko. GTO s parametrami 70 km a 4200m+. Jeden z pretekov popri hlavnom Orobie Ultra Trail.


piatok 14. júla 2017

Julo Kaľavský 7 summits (samíc) 7.7.2017

parádička
Zima bola ešte. Treskúca vonku. Ja po bežkách cez deň a behu večer na karimatke. Vyvalený. Akože strečing. Rozbitý. Ráno do roboty. Julo volá. Že čo robím. No spať idem. Že neidem. Že o 15 minút v tabačke. A tak to vzniklo aspoň u mňa. Pretože u Jula to muselo vzniknúť, už dávno. Už vtedy keď ako mladý turista chodil horeee a doleeee. Pretože presne o tom bol jeho projekt. Dať 7 vrcholov dostupných len turistickou značkou. Čiže len hore a dole. A to v poradí: Jahňa, Slavkáč, Východná Vysoká, Rysy, Kôpor, Kriváň a Predné Solisko. Malo to zmysel. Turista. Vysoké Tatry. Všetky vrcholy. Len po značke. A dátum? 7.7.2017...no kedy inokedy? Julo na mňa v notebooku vyvalil kompletný počiatočný itinerár. A to nebolo len tak. Že načarbané, pôjdem tu a potom tu. Malo to presný harmonogram, kde s kým. Kde kto bude. O koľkej. Občerstvenie. Kto pôjde ako autom. Výpočet času, vzdialenosti a nastúpaných metrov. Číslo budilo rešpekt. 100km a 8500m+. No a čo ja? Záverečné 3 samice. Doprovod, pace, alebo kamoš do dažďa ak chcete. Lebo tak to aj skutočne naozaj bolo.

NSBHNT 2017- alebo nonstop beh po 4x


Nonstop beh hrebeňom nízkych tatier 2017. Nie ideálna forma. No to by bolo najmenej, viac ma trápilo koleno. Ktoré po páde bolo na tom biedne. A z hematómu nad patellou som si už sám pravidelne ťahal ihlou výpotok, teraz už len mierne krvavý. V piatok som ešte pre istotu bol u dobrého ortopéda. Keďže aj sám som na traumačke robil a i tam vozil pacientov...a viac menej čo Vám budem hovoriť... k lekárovi keď tak, tak v bezvedomí. V takom stave to tu máme! No lenže sú aj výnimky. A to spoznáte tým, že ak tam prídete je tam asi tisíc ľudí už o 5 ráno. Mal som však šťastie :). Doki pozrel, povedal že koleno je úplne v poho. Pýtať som sa však nepýtal, či je možné na ďalší deň šupnúť horský maratón. Odpoveď by bola jasná. No ja som mal už teraz 100% istotu na čom som. Dobalili, vyzdvihli časť partie a vydali sa na tradičnú konco júnovú akciu.

SkyRace Poludnica 2017 jeden víkend...

 
Ono to bol celý víkend...parádny. Už v piatok sme došli do Lúčok a ja som týždeň po Krížnej mal dosť. No človeku nedá. Pozerám z dvora na ten Choč a zvažujem, že čo a ako. Zajtra ešte Krížnu budem cítiť, to je jasné. Čiže prechádzka hore, alebo nie je v podstate bezpredmetná :). Beh do Choča sa tento rok zmenil čo sa týka miesta v kalendári a tradičný májový Choč sa v mojom prípade nekonal. Tak na čo čakať... . Počasie bolo parádne a na takú skorú večeru by aj mohlo byť. Hore som sa prešiel a veru cítil som tú Krížnu- veď to bola morda. Hore som bol sám. Nádherné výhľady...dá sa povedať všade. Pre toto Choč milujem. Skutočne krásne! Dolu si to zbehnem,  vymočím nohy v potoku s medvedicou Helgou a frčím na ubytko.